Marek 10, 1−12

1Vstal a odišiel odtiaľ do judejského kraja za Jordánom. Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil. 2I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku.

3On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ 4Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.„ 5Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. 6Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.

7Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke 8a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. 9Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ 10Doma sa ho učeníci znova na to pýtali.

11On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. 12A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“

Marek 10, 1−12

Kto môže dôverovať človeku? Ľudia sa časom menia. Každý človek je pod týmto tlakom času. Čas nás mení. Učí nás novým návykom.

Sami sa mu prispôsobujeme. V malom, i väčšom. Akú teda máme istotu? Nemáme istotu v inom človeku. V žiadnom. Iba vtedy, ak s týmto vývojom rátame.

Ak vieme, že ten človek je slabý ako aj my, a že rovnako naňho dolieha čas. Istotu máme vo viere. Viera je stále rovnaká.

Veriť môžeme Bohu. Ten sa nemení. Stojí stále pri nás. Ide o to, či my stojíme pri ňom. Či si ho vieme uvedomiť. Či ho cítime. Či sme my sami schopní venovať mu svoju lásku, alebo ju len chceme od neho prijímať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)