Lukáš 12, 13−21

13Ktosi zo zástupu mu povedal: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ 14On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“

15A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ 16A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu.

17Premýšľal a hovoril si: »Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť úrodu.« 18Potom si povedal: »Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok.«

19Potom si poviem: »Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!« 20Ale

Boh mu povedal: »Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?« 21Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“

Lukáš 12, 13−21

Boh nehodnotí ľudí podľa ich bohatstva. Podľa majetkov, aké ľudia majú. Môžu byť najbohatšími ľuďmi na svete a aj tak môžu byť na tom horšie, ako poslední z posledných chudobných ľudí.

Šťastie, veľkosť ducha a najmä láska sa nedajú nahradiť žiadnym majetkom, žiadnym hmotným dobrom. Len tí ľudia sú šťastní, ktorí majú dosť. A teda vedia, že to, čo majú im stačí na ich život.

Nezaťažujú sa starosťami o hmotu, ale starosťami o dušu. Nikdy to nie je čierno – biele. Každý sa z času na čas zaujíma, aj keby nechcel, o to, čo bude jesť.

V tom nie je zlo. Zlo je, ak človek lipne na bohatstve viac ako na láske.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)