Marek 9, 2−14

2O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. 3Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil.

4A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. 5Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“

6Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. 7Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“

8A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. 9Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.

10Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. 11A pýtali sa ho: „Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“

12On im povedal: „Áno, najprv príde Eliáš a všetko obnoví. Ale prečo je o Synovi človeka napísané, že bude veľa trpieť a že ním opovrhnú?

13No hovorím vám: Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané.“ 14Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú.

Marek 9, 2−14

Koľkí sa s nami pre našu vieru hádajú? A my? My niekedy nevieme, čo máme odpovedať. Aj hovoríme, ale cítime, že naše slovo nepadlo na úrodnú pôdu.

Nemusíme byť preto smutní. Často naše dobré slovo potrebuje čas, aby vzklíčilo. Duša, ktorá ho počula a hneď neprijala, ho však uchovala pre svoje vnútro.

Ak to naše slovo bolo skutočne čisté, raz v pomýlenej duši možno rozkvitne ako krásny kvet lásky.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)