Matúš 10, 17−22

17Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach 18a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom.

19Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. 20Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.

21Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. 22Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.

Matúš 10, 17−22

Často nás nenávidia za to, že sme veriaci. Ten dôvod môže byť navonok rôzny, ale v podstate môže byť aj podstatný. Ak sa nám niekto vysmieva, že sme veriaci, v skutočnosti sa nám sťažuje, že jeho duša trpí.

A taký človek nevie priznať nahlas ani sám sebe, v čom tkvie podstata jeho zlosti na veriaceho človeka.

Bojí sa toho. Bojí sa uveriť faktu, že Boh existuje. Bojí sa uveriť faktu, že Boh prišiel za naše hriechy z lásky k nám zomrieť, aby sme my mali večný život.

Je to zaujímavé a pritom jednoduché. Boja sa prijať Boha. Majú pocit, že s ním prijímajú aj jeho trpký osud v tele človeka. Lenže ten osud máme všetci spoločný. Nik sa pred ním neskryje a nijako mu nemôže uniknúť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)