Vlnky tvojich očí pod obočím

a ústa kopírujú vtáčie piruety
som za tým čo sa skrýva tajne v tráve tvojich vlasov

a v čokoláde očí hľadám smútok za včerajškom

som tvoj portrétista a ty si moja súkromná skromná socha

na lavičke vystavená
len nevyberám za pohľady vstupné

lebo soche sa nezávidí čo nenávidím

a tak vraciam energiu som teda tvojím súkromným zrkadlom už nadránom

kedy mi vravíš že si veľmi dobrá

za stromom aj bez neho

keď myslím na náš balkón

na ktorom sme sa milovali

oproti hviezdam

a iným oknám činžiakov v okolí

vždy na to myslím keď sedím sám pri stene

o ktorú som ťa oprel

predtým než panel zatepľovali

a teraz sedím oproti na tej istej lavičke

ťukám do mobilu a ty si myslíš

že som opäť na internete

kým v skutočnosti končím tvoj portrét pier

na nehybnej tvári ktorá v sebe v pohľade Sfingy

skrýva tajomstvo vstrebaného slnka


(Stanislav Háber zo zbierky Mám malý kúsok raja slabých)