“To číslo tu bolo…”
“Už do Šamorína prileteli lastovičky,” povie Peter.
“Ale ja ti hovorím, že som to číslo opísal, lebo tam bolo!”
“Normálne lietajú lastovičky,” melie svoje Peter.
“Peťo! Ti hovorím, že to číslo tam bolo!”
Prikývne: “V Šamoríne lietajú lastovičky, fakt.”
“Lastovičky prilietajú vždy 24. apríla.”
Dvihne hlavu: “Na Juraja?”
Pokrútim hlavou: “Nie 24.-tého, som sa pomýlil, 12. apríla.”
“Na Júliusa?”
“Nejde o meniny. Ako ti mám povedať, že to číslo tam bolo?!”
Prikývne: “Tak mi to dokáž! Ja ti garantujem, že to nedokážeš!”
“Hneď, otvorím systém.” Po chvíli výkrik: “Nie je tam! To číslo tam nie je!”
Peter sa usmeje: “Veď som ti to vravel.”
Zaúpel som: “To na mňa niekto našil!”
Nesúhlasí: “Ste to opisovali jeden od druhého.”
“Blbosť!” vybuchnem. “Keby som to opísal, tak ti to poviem! To číslo tam bolo!”
“Ser na to,” dodá zmierlivo.
Náhle ma osvietilo: “Niekto to na mňa našil! Odkiaľ si vedel, že to číslo tam nie je?!”
Usmeje sa: “Ani tam nemohlo byť, chápeš?”
Vyskočím od kompu: “Veď si to pamätám! Bolo tam! Keď ti hovorím, že tam bolo!”
Pokojne odvetí: “V poriadku, dokáž to.”
Chvíľu rozmýšľam: “Stiahol som si ho zo systému do kompu, musím ho mať na ploche.”
Peter má hneď odpoveď: “Tak otvor ten súbor.”
Ťukám do klávesnice: “Nie je tam…” nechápem. “Ale bolo tu! Čo, niekto prepísal moju plochu?”
Okuliare odrážajú jeho pobavený úsmev: “Som ti to vravel, ani tam nemohlo byť, keď nie je v systéme.”
Rozmýšľam: “Ale aj Noro ho mal.”
Rozhodí rukami: “Lebo ste od seba opisovali.”
Moje detektívne inštinkty sa obnovia: “Nie! Nie! Nie! Nemohli sme od seba odpisovať! Neposlal som mu ho! Aj Noro ho musel stiahnuť zo systému! Určite! Nemal prístup k mojim číslam! Nedal som mu ich! Až keď sme porovnali zoznamy, mal ho tam tiež! To isté!”
Peter sa dobre baví: “Keby bolo v systéme, bolo by tam aj teraz.”
Nedáva mi to logiku: “Určite nie! Niekto ho tam prepísal! Niekto to musel nahrať znova!”
“Nedá sa,” lakonicky sa ozve admin Dano. “Keby ho niekto prepísal, v systéme zostane stopa. Ja ti garantujem, že nik to číslo neprepísal.”
Zmätene pozerám do monitoru. Ja tu stopu nenájdem, nie som taký schopný ítečkár, Dano musí byť s nimi dohodnutý, uvažujem: “Normálne sa vás dvoch začínam báť! Ja to dokážem! Určite ho má Noro!” Vybieham z kancelárie a beriem schody po troch ako trielim tie dve poschodia, čo nás delia od Norovej kancelárie. Ešte priložiť čipovú kartu k dverám, inak sa neotvoria, utekám chodbou, len či je už v robote? “Noro! Musíš mať to číslo na ploche, keď si to sťahoval zo systému!” vpadnem pootvorenými dverami do jeho kancelárie.
Pozrie sa na mňa sediac spoza stola a monitora otrávene: “Ja som ho nesťahoval. Opisoval som ho len v systéme. Už to nechaj tak.”
Nepáči sa mi to: “Ale niekto to na nás chcel našiť. Bolo by to kontrolné zistenie! Ukázalo by sa, že sme debili a boli by sme nadbytoční.”
Mávne rukou: “To je somarina, už sa tým netráp. Opravil si ho, je to v poriadku.”
Neupokojí ma: “Nejako to číslo muselo vzniknúť! A ja viem, že tam bolo! Veď si to pamätám!”
Vzdychne si: “Máme ešte ďalšie čísla, kašli na to, niekedy sa to stane.”
S takou odpoveďou nie som spokojný, veď ak raz to číslo bolo v systéme a potom nie, nuž sa to môže stať aj inokedy. Idem naspäť. V Kancelárii Peter na mňa pozerá s obavou: “Čo ti poviem, nemá ho.”
Vzdychne si: “Som ti vravel, nechaj to tak.”
Ostal mi ešte admin Dano. Krúti hlavou: “Vravím ti, nedá sa to! Musel by som to vidieť, keby šiel niekto do systému.”
Sadnem si teda za stôl: “Asi chcú, aby som vyskočil z okna.”
Peter súhlasí: “Áno, to je správne uvažovanie, tak vyskoč a neotravuj.”
Pozriem sa na roztvorené okno. Peter sleduje môj pohľad. “Prečo by inak to číslo zmizlo?”
Peter vstane a zavrie okno: “Je tu zima,” konštatuje.
“Takže,” Peter sa na mňa pozrie skúmavo, keď sa k nemu otočím, “v Šamoríne už lietajú lastovičky?”
Prikývne.
“Teraz?”
Peter: “Veď ti vravím, včera prileteli.”
“Hm, prilietajú 12. apríla a je máj.”
Pokrčí ramenami: “Tak meškali.”
Admin Dano: “Určite prilietajú 12. apríla?”
Naštval ma: “Od teba som chcel, aby si mi potvrdil, že to číslo tam bolo a nie aby si spochybňoval, kedy prilietajú lastovičky. Veril som, že ty jediný ma podporíš, veď ty jediný vidíš aj iné veci, čo ostatní nie.”
Admin hodí na svoju bradu zarastenú po prsia úsmev: “Ale systém neoklameš. Keby tam to číslo bolo, tak to neviem len ja, aj iní by to videli.”
Rezignovane si sadnem za môj stôl a už čuším.
Dnu bez klopania vpadne Eva: “Peťko, ešte raz mi to podpíš, mala som tam zlé číslo, musela som to vytlačiť ešte raz.”
“Jasné,” nonšalantne Peter vstane a hľadá pero, ktorým zoznam podpíše. Eva zmizne. Peter sa pozrie na admina Dana: “Vidíš, tak to treba riešiť. V pohode. Evka je v pohode. Podpíšem jej to znova a keby nie, tak čo? Aj kontrola musí niečo zistiť, veď za čo by brali plat? A bez nervov a skákania z okna…”