Staviam si kocky

ku kocke a myslím

že mám stavbu

potom všetko padne

a znova skladám kocky

lenže nič pevne nevzniká

len ty ak ma večer po vlasoch

hladkáš a vravíš mi

že som pre teba stále ten istý

vtedy verím na večnosť a

nič ma nebolí

len ďalší otroci

krátia čas na posteľnej medzi

až sa rozbrieždi

a znova zmizneš večerná Zora

premenená na lákadlo pre

stále hladných psov v sukni

nad kolená a ja sa obesený

túžbou hompáľam ukrátený

o tie pohľady


(zo zbierky Ariadnin dážď nesie absurdity)