Môže sa jedna duša rozdvojiť

a vstúpiť do dvoch tiel

či dve telá spojiť a vytvoriť jeden diel

sme dvaja a či len jeden

a boli sme jeden a sme dvaja

čo tvoje viečka taja

mávajú mi vejárom brušných tanečníc

môže žena dávať a muž prijíma

či je to pieseň iná

a dáva muž a žena zbiera peľ

je každá čiarka na broskyni

nekonečná tvár a plno dier sa plní

inými nápadmi dunenia vlakov v diaľke

a kto ten dupot nepočuje

hľadá ťa v nových šatách vidím ťa

kráčať zasa inam a zbieram sa

po drobných do košíka z prútia

kam sa kladiem v podobe plodov

čo dozrievajú lôžka sa vyprázdňujú

potom zakvitnú uzavrú sa a vytvoria nový

svet

oberám kvety o čaj z tvojich piat

opíjam a odbíjam sa z náručia

do samoty a hľadám dávne tvoje kroky

tiché šľapaje usmievavé

a teplé dlane na mojej hlave

ktoré zoberú mi pálenie hneď samé

a neviem či priložíš hlaveň svojich úst

k mojim spánkom veď som len chvíľa

prach na umakartovej stoličke

v lacnom bufete

a nevyschnutá kvapka v uteráku

a ľalie poľné na krížnych cestách pri zvonici

tvojich nôh sa uložili do rúk poskladané

podľa osnovy hudby vydychujúcej z pier

pri vlnolame keď obrazovka s dotykom ťa klame

som jej svit a tlmene beriem čo smiem

aj keď sa mi máli

ty vieš že to dunenie bum bum bum

sa stane a gejzír vybehne do vzdušných brán

čakajúc na pohladkanie

kým v iných kríkoch porazenú kráľovnú zamurujú

a dažde udrú na druhú zem

a potom rosa ovlaží nohu čo bosá

pohladí mi chlpatú hruď

vždy pri mne buď

použitý obrus horí a dym stúpa nad hory

kým dovolím si vydýchnuť

zostala len spomienka a neviem

odkiaľ kam som šiel


(zo zbierky Ariadnin dážď nesie absurdity)