Matúš 8, 18−22

18Keď Ježiš videl okolo seba veľké zástupy, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. 19Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“

20Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“

21Iný, jeden z jeho učeníkov, mu povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ 22Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“

Matúš 8, 18−22

Nakoľko sme sami v sebe mŕtvi? Vieme sa ešte pomodliť? Úprimne si povedať, že to a ono sme pokazili, to, či iné sa nám nepodarilo, tam a tam sme pochybili?

Nakoľko sa ospravedlňujeme a klameme sami seba? Najhorším nepriateľom človeka je on sám. My sami si najviac škodíme. Keď reptáme, keď sa bránime tam, kde by sme mali ďakovať.

Keď nadávame tam, kde by sme mali chváliť a hneváme sa na tých, ktorých by sme mali milovať. Láska je najsilnejšia energia.

Z tej lásky sme povstali. Všetko okolo nás je z lásky, hoci sa všetko okolo nás k nám s láskou nespráva. Musíme sa však na svet dívať úprimne a čisto, aby sme v ňom túto lásku videli.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)