Matúš 16, 13−19

13Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

14Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich.

16Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

18A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

19Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Matúš 16, 13−19

Našou skalou v živote nám má byť naša viera. Viera v trojjjediného Boha. Stvoriteľa Zeme i neba. Toho, ktorý je všade a vo všetkom.

Ktorý je v nás a našom okolí. Ktorý nás vidí, aj keď my ho nevidíme. Pritom máme oči a sme slepí, máme uši a sme hluchí, máme ústa a sme nemí.

Nedokážeme ho v každej chvíli na každom mieste vidieť a precítiť, lebo sme nedokonalí. A on nám hovorí, čo máme robiť. Boh chce a priamo nám to vraví, aby sme boli ako on.

A aby sme sa snažili ho nájsť a pochopiť, ak nájdeme a pochopíme seba. Prečo sme tu a práve teraz.

A ak sa budeme aj celý život hľadať, vždy je to lepšie, ako odmietnuť lásku, ktorú nám ponúka.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)