Lukáš 1, 57−66. 80

57Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. 58Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

59Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. 60Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

61Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ 62Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. 63Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili.

64Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. 65Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach.

66A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

80Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

Lukáš 1, 57−66. 80

Boh prestupuje všetko a všetkých. Nie každý ho však cíti rovnako. Tak vznikajú rozdiely.

Problémom je, že na to, aby sme ho mohli vo všetkom a všade cítiť, musíme mať asi sami dostatok lásky. Tej lásky, ktorá ho tvorí. Lásky, ktorá je v nás, ale často o tom nevieme.

Lásky, ktorá je ťažkým trápením, ak sme nútení okolnosťami života existovať v ťažkých situáciách. Vtedy si neuvedomujeme, že máme milovať aj svojho nepriateľa.

Toho nepriateľa, ktorého Boh miluje rovnako, ako miluje nás. Môže sa nám to vidieť nespravodlivé, ale Boh vidí aj skryté veci. Vidí nám priamo do srdca.

Hodnotí teda inak, než hodnotia ľudia a než sme zvyknutí, že vychádza hodnotenie situácie, ľudí, okolností, v nás.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)