Matúš 10, 26−33

26Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, 27hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.

28Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.

29Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.

30Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. 31Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.

32Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

33Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.

Matúš 10, 26−33

Prečo sa niektorí ľudia boja priznať, že veria v Boha? Prečo v strachu skláňajú hlavy?

Odpoveď nie je jednoduchá. Sú časy, keď veriacich ostatní prenasledujú a robia im zo života peklo.

Často sa však stáva, že nás ani nik neprenasleduje a predsa sme zbabelo ticho, len aby nás niekto neodsudzoval, že sme veriaci. Pritom Boh nás posilňuje a neopúšťa, máme sa teda o koho oprieť.

A keby sa nám to aj stalo, že sme sa zbabelo nepriznali k viere, stále máme možnosť oľutovať. Úprimne. Požiadať o ospravedlnenie.

Môžeme to urobiť. Boh je predsa láska, chápe nás.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)