Matúš 6, 24−34

24Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.

25Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?

26Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? 27A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?

28A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; 29a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich.

30Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!

31Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: »Čo budeme jesť?« alebo: »Čo budeme piť?« alebo: »Čo si oblečieme?«! 32Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania.

Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. 33Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.

34Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.

Matúš 6, 24−34

Každý deň má dosť svojho trápenia. Každý deň, ako otvoríme oči, prináša nové starosti. Niekedy sú to tie isté, ktoré sa opakujú. Predsa sú však nové, lebo neskončili.

Každý deň sa tak máme za čo modliť. A môžeme ďakovať v modlitbe aj za to, že sa modliť môžeme. Koľkí túžia po úľave a chceli by svoje trápenia na chvíľu odložiť, ale modliť sa nevedia.

Prípadne na modlitbu zabudli? My takí nebuďme. Vieme, že na všetky starosti sveta máme zbraň. Niekedy je nám ťažké ju dvihnúť.

Nevládzeme ani ústa otvoriť a ruky zopnúť. Keď tak to už však urobíme, všetko ide zázračne ľahšie, lebo sa nás dotýka Božia láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)