Matúš 6, 1−6. 16−18
1Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
2Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
3Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, 4aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
5A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
6Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
16A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.
17Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, 18aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
Matúš 6, 1−6. 16−18
Koľko vecí ľudia robíme úprimne? A koľko len preto, aby iní videli, akí sme dobrí, múdri, schopní?
Predvádzať sa je v povahe človeka už od detstva. Všetci chceme byť obdivovaní a milovaní. Lenže my už sme milovaní. A keď sme milovaní, tak sme aj obdivovaní.
Miluje nás náš otec na nebesiach. On chce, aby sme o tejto jeho láske k nám vedeli. Dáva nám to najavo tisícimi spôsobmi.
Napriek tomu sme hluchí, aj keď nám sluch slúži. Sme slepí, aj keď máme oči a sme nemí, aj keď vieme rozprávať.
Jednoducho akoby sme neboli vždy schopní cítiť túto lásku. Musíme sa to učiť každý deň, celý život.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)