Lukáš 24, 13-35

13V ten den išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šestdesiat stadií, 14a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo.

15Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. 16Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.

17I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení 18a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“

19On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom;

20ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali.

21A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí den, ako sa to všetko stalo.

22Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, 23a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije.

24Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“

25On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, co hovorili proroci! 26Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“

27A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.

28Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. 29Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“

Vošiel teda a zostal s nimi. 30A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho.

31Vtom sa im otvorili oci a spoznali ho. Ale on im zmizol.

32Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“

33A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi 34a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

35Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Lukáš 24, 13-35

Koľkokrát nám horí srdce a nevieme, že je to preto, lebo je pri nás Boh. Koľkokrát konáme priamo bez akýchkoľvek úmyslov, čisto a jednoducho a srdce nám horí láskou.

Lebo tak to chce Boh. Koľkokrát je náš zrak zastretý a nevidíme pravdu?

Sme smutní, utrápení, nahnevaní, unavení, vyčerpaní a žalujeme sa Bohu, kde je? Prečo nie je s nami?

Prečo nám v našom žiali nepomáha? A pritom v skutočnosti možno plačeme v jeho ochrannom náručí, len o tom nevieme. Nie sme schopní ho vidieť tam, kde je.

Odkiaľ nás chráni a drží nad nami ochrannú ruku, kým mi vidíme len samé zlo.

Sme ako emauzskí učeníci, ktorí Boha nespoznali, keď šiel vedľa nich. Kráča aj vedľa nás.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické Kázne)