Matúš 5, 43−48

43Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.«

44Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, 45aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.

Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. 46Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici?

47A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? 48Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Matúš 5, 43−48

Niekedy nás prikvačia pochybovačné myšlienky. Všetci svätí ich mali. Každý z nás prepadá bludu predstavy, že sme na niečo sami.

Pritom to nie je pravda. Vždy je niekto s nami, aj keby sme mali byť na púšti. Boh vidí do nášho srdca, čo by sme teda chceli pred ním schovať?

Seba? To sa nedá. Všade sme pred jeho zrakom. Chceli by sme sa klamať a hovoriť si, že nás práve v tej či inej chvíli nevidel.

Potom prepadáme výčitkám a nakoniec pocitu, že nie sme hodní Božej milosti. A aj tak nás má rád. To je istota.

To je základ, ktorý sa nezmení, hoci my svoje myšlienky meníme, ale mali by sme sa modliť za to, aby naša láska k Bohu bola stála.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)