Matúš 5, 27−32

27Počuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« 28No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.

29Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla.

30A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla.

31Ďalej bolo povedané: »Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!«

32No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.

Matúš 5, 27−32

Ľudia si často hovoria, že príkazy a zákazy sú nanič, ak človek nevie, ako sa ten druhý dostal do rôznej ťaživej situácii, z ktorej nevie von, len cestou hriechu.

Často sa ľudia aj oháňajú príkladmi iných, ktorí konali rovnako. Lenže otázka je, či nevidia len to, čo chcú vidieť. Nepoznajú totiž dopodrobna, či iní ľudia nakoniec svoje činy neoľutovali, prípadne či za ne celý život netrpeli.

My sa nemáme pozerať na iných, ale na seba. My sami najlepšie vieme, ak nekonáme správne. Upozorní náš na to naša duša vo svedomí.

Akokoľvek by sme chceli výčitky v duši poprieť, morálny zákon v nás ukazuje, kde sme sa mýlili a kde sa musíme kajať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)