Marek 12, 38−44

38Ako učil, hovoril: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, 39po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách.

40Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“ 41Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice.

Viacerí boháči hádzali mnoho. 42Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

43Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. 44Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

Marek 12, 38−44

Dávať máme zo srdca. Tak, aby bolo možné vziať. A aby od nás mohol prijať každý. Ak tak dávame človeku, prečo si myslíme, že Bohu máme dávať inak?

On nás vidí, ako my vidíme živých okolo seba. Vie, čo máme v srdci a čo odtiaľ v skutočnosti vynášame pred svetom. Každý vynáša zo svojho srdca to, čo ho poznačuje, čím jeho srdce preteká.

Ak vynášame na svet lásku, ukazujeme, aký sme. Preto sa naučme byť najprv dobrý a až potom taký, ktorý ukazuje svetu, kým je.

Často sa stáva, že ľudia trúbia do sveta o sebe čokoľvek, len aby boli na očiach. Skutočná láska však nikdy nezostane zabudnutá.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)