Marek 12, 35−37

35Keď Ježiš učil v chráme, povedal: „Ako môžu zákonníci hovoriť, že Mesiáš je Dávidov syn?

36Veď sám Dávid hovorí vo Svätom Duchu: »Pán povedal môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým ti nepoložím tvojich nepriateľov pod nohy.«

37Sám Dávid ho nazýva Pánom; ako potom môže byť jeho synom?“ A veľký zástup ho počúval s radosťou.

Marek 12, 35−37

Život nás naučí mnohým užitočným veciam. Vieme, čo máme robiť, aby sme mali čo jesť. Ako si zarábať na svoj chlieb. Ako milovať svojich najbližších.

Ako sa pozerať na svet, aby nás svet zniesol. Učíme sa robiť kompromisy. Túžime po bezproblémovom svete. Ale utrpenie nás stále dobehne. Nájde si nás v každej teplej a mäkkej posteli, pri každom plnom tanieri.

Jednoducho mu neunikneme. A prečo by sme tak mali robiť? Prečo sa bojíme niesť náš vlastný kríž? Prečo túžime potom, aby sme ho mohli zložiť zo svojich chrbtov?

Veď kríž nás učí láske. A láska je jediný stav, ktorý nás po modlitbe spája s najväčšou blaženosťou.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)