Matúš 7, 21-27

21Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.

22Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?«

23Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! 24A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.

25Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. 26A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.

27Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“

Matúš 7, 21-27

Náš dom je na nebesiach. Tu sme len dočasne. Vieme to, ale snažíme sa na to celý život zabudnúť. Lenže čím viac sa zapletáme do ponuky života, tým sme zraniteľnejší.

O to ťažšie sa nám bude z neho odchádzať. Žiť musíme vedieť tak, že môžeme zo života odísť kedykoľvek. A za ničím nám nebude ľúto. Budeme vedieť, kde je naše pravé miesto.

Musíme vedieť povedať: Pane, tvoj služobník počúva, tu som a som odhodlaný ísť za tebou. Nič nám po smrti nezostane. Najcennejšie, čo máme, je naša duša. A aj tak si ju nevážime.

Nesnažíme sa ju ochraňovať pred zlými vplyvmi. Dokážeme sa niečoho vzdať len preto, aby sme nehrešili?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)