Matúš 11, 25−30

25V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.

26Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. 27Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.

28Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. 29Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. 30Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“

Matúš 11, 25−30

My pod bremenami reptáme. Túžime sa ich zbaviť. Myslíme si, že sú voči nám nespravodlivé. Žalujeme sa a sťažujeme. On hovorí, že kríž je ľahký.

Je to uhol pohľadu, ako sa pozeráme na vlastné trápenia. Aj my môžeme svoje kríže vidieť ľahké ako slamky. Môžeme ich chápať podobne. Chce to od nás veľkú silu sebazaprenia. Ľudia sa radi ľutujú. Myslia si, že len oni sú tí nespravodlivo trestaní.

Pritom za svoje viny si neodnášame utrpenie len sami. Je ten, ktorý ich nesie za nás a dobrovoľne. Stačí, ak mu uveríme a vystrieme k nemu svoje ruky.

Kedy pochopíme, že láska dokáže odpustiť v skutočnosti všetko?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)