Ján 17, 20-26

20No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, 21aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

22A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – 23ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

24Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

25Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal.

26Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

Ján 17, 20-26

Boha milovať viac ako človeka je logická túžba. Ide totiž o to, že všetci sme od Boha. A ak máme radi Boha, milujeme aj ľudí. Jedno ide s druhým. Nedá sa to oddeliť.

Takže naša láska k Bohu na prvom mieste nás vedie k dobru. Všetko do času – Boh naveky. Je stále rovnaký. V ňom je studnica poznania, šťastia, radosti a pokoja.

Preto je viera pre nás týmto zdrojom. Zdrojom šťastia, uspokojenia, spôsobom životného štýlu. Bez Boha by bol náš život prázdny.

Dôvod je úplne jednoduchý. Boh je totiž láska. A lásku potrebuje každý človek. To nás naučil náš Pán.

Ten, ktorý prišiel za nás prejsť tŕňovou krížovou cestou utrpenia z lásky. Všetko a všetkých miloval preto, aby sme tak robili aj my.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)