…ako v šľahoch biča. Aj svetlá z pouličných lámp sa strácali v hlbinách masy, čo sa liala z temného neba. Na vodítku šla Lola s hlavou sklonenou k tmavému asfaltu chodníka. Strhla sa.

Napriek ohlušujúcemu dažďu začula jasne zavýjanie. Oproti sa cez trávnik rútilo zježené obrovské psisko s vyše päťdesiatkilovým mohutným vzrastom s hompáľajùcim kúskom šnúry priviazanej na masívnom koženom obojku. Odtrhlo sa z dvora niže stojacich domov pri Malom Dunaji.

Nebolo kam zutekať z úzkeho chodníka. V tých spenených mokrých vlnách z neba psia ozruta vyzerala oproti bielej dvadsaťkilovej Lole ako obor proti trpaslíkovi. Nemali sme žiadnu šancu. Zastali sme šokovaní tým apokalyptickým zjavom. Psisko sa odrazilo od náprotivného trávnika rútiac sa na nás.

Napriek náporom divokej nočnej búrky zostrenej rýchlym vetrom bolo počuť zretelne zvláštny svištiaci zvuk, ktorý skončil tupým žuchnutím. Tesne pred doskokom psiska k nášmu obrubníku ho zrazil k zemi márne sa snažiaci v tej mase padajúcej vody brzdiaci mercedes. Keby sa nebol zjavil ako obrovská veleryba práve vyhodená na morskú hladinu, psia ozruta nás v mihu s Lolou roztrhá. Nestalo sa. Psisko ležalo šokované odhodené nárazom luxusného auta zrazu dva metre od nás.

S nadávaním z dverí vybehol nahnevaný teľnatý päťdesiatnik, ktorý sa príliš nehodil k spolujazdkyni mladšej o dobrých dvadsať rokov. Tá stiahla okno na dverách auta a taktiež na nás dvoch stojacich ako priskrutkovaní do chodníka spustila množstvá nevyberaných nadávok:

“Skurvený psíčkár aj s jeho čoklami! Čo to vyvádzaš ty kokot?!”
Nechala sa počuť táto jemnosť mladá pani, či ešte slečna.
“Ale to vieš, že mi to zaplatíš!”
Vyhrážal sa mi telnatý chlap ukazujúc na preliačený predný nárazník.

Zrazu ozrutné psisko ležiace doteraz ako zabité, sa pozviechalo z mrákot, vyskočilo prudko na všetky štyri laby. Rozbehlo sa smerom, odkiaľ sa z náprotivnej strany trávnika pred chvíľou objavilo, ked sa nás s Lolou rozhodlo zjavne zožrať. Obzrelo sa ešte, zlostne na nás zabrechalo a… videlo sa mi to? Akoby sa náhle na nás usmialo, zmizlo v tme.

S rachotom preliačený predný nárazník sa rozhodol odtrhnúť od zvyšku luxusného auta a žuchol na cestu.
“No do piče!”
Zjačal chlap a zohol sa k odpadnutému nárazníku. Vtedy mu to zjavne došlo, keď na mňa zreval otázku bez otáznika na konci vety:
“To bol váš pes!”
Pokrútil som hlavou:
“Môjho psa mám tu na vodítku.”
Lola vztýčila uši.
Chlap sa zháčil. Už o dosť silene pokojnejšie zo seba vysúkal:
“Tak čí to bol pes?”
Pokrčil som ramenami:
“Neviem. Práve sa rozhodol na nás zaútočiť, keď ste ho zrazili.”
Chlap vypúlil oči. Pleť v tvári mu sčervenela. Videlo sa mi, že sa mu urobilo nevoľno, keď napriek tomu zo seba vysúkal:
“Tak komu patrí? Isto ho poznáte.”
Zamietol som túto predstavu:
“Chodím tadeto v noci s našim psom už roky a ešte som ho tu nevidel.”

Potiahol som vôdzku a pobrali sme sa s Lolou od rozbitého auta s neslušným šoférom a jeho vulgárnou spoločníčkou po chodníku preč. Obloha burácala treskúcimi šľahmi padajúcej vody. My sme boli s Lolou premočení do nitky. Zároveň sa nám náhle kráčalo napriek tomu rezko a ľahko. Za nami blikali na ceste svetlá luxusného auta s odpadnutým predným nárazníkom. Ozrutné psisko zmizlo v tme v kríkoch vedľa brehu Malého Dunaja.

Nebyť jeho letmého úsmevu pri odchode, myslel by som si, že to bola karmická situácia. Ozruta nás chcela napadnúť. Zasiahol osud. Stihol ju zaslúžený trest. Ten úsmev mi však vŕtal v hlave, či nás v skutočnosti nechcelo to päťdesiat kilové psíča ochrániť pred šialene jazdiacim luxusným mercedesom?

Možno, keby sa psia podoba Golema nebola objavila na ceste, mercedes by nezvládol na mokrej vozovke svoju rýchlosť, dostal by šmyk a vyletel by priamo na nás dvoch s Lolou až na chodník? Ozrutný pes sa stal náhle v mojich očiach hrdinom.