Lukáš 1, 26−38

26V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, 27k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. 28Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“

29Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. 30Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. 31Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. 32On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho.

Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, 33naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ 34Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“

35Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. 36Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!

37Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ 38Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Lukáš 1, 26−38

Musela to byť veľká láska človeka k Bohu, že nevinná panna prijala bez reptania rozhodnutie počať Spasiteľa. Musela to byť obrovská láska Boha k svojmu dielu – k človeku, že sa rozhodol ho spasiť. Dať vlastnému dielu možnosť vystúpiť až k jeho Stvoriteľovi.

Tá láska sa nedá pomenovať. Nie je na ňu slovo, ktoré by ju vystihlo. Preto, ak pocítime volanie, že ideme k Bohu, máme sa prečo radovať. A môžeme všetko a všetkých na svete opustiť. Boh nás miluje stále.

Odkedy nás stvoril. Preto rozhodol, že sa jeho Syn narodil a za naše hriechy zomrel. Človek hreší celý život. Cez smrť Krista však máme aj my večný život po smrti u Boha.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)