Ján 20, 11−18

11Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. 13Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“

Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ 14Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. 15Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“

Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ 16Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.

17Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ 18Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.

Ján 20, 11−18

Aj nám sa to stáva, že k nám prehovorí Boh a my ho nepoznáme. Máme oči zastreté dennými povinnosťami. Ale cítime v srdci, čo je správne. Srdce nám prezrádza Božiu prítomnosť v udalostiach, ktoré prežívame.

Napriek tomu srdce nepočúvame. Jednoducho si vravíme, že to teraz nie je dôležité, že nestíhame, že máme iné starosti. A potom sa ukáže, že tie iné starosti boli v skutočnosti hlúposti a tomu, čomu sme sa mali venovať, sme sa nevenovali.

Prípadne sme sa tomu venovali len veľmi málo. Niekedy je preto pre človeka ťažké odpustiť sám sebe. Sme potom z toho zronení, akí sme boli hluchí a slepí k Bohu, hoci nám srdce vravelo niečo iné. Je dôležité počúvať vlastné srdce. Cítiť Boha a riadiť sa tým citom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)