Matúš 26, 14−25 14

Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom 15 a vyzvedal sa: „Čo mi dáte, a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných. 16 A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho.

17 V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov prišli k Ježišovi učeníci a pýtali sa ho: „Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?“ 18 On povedal: „Choďte do mesta k istému človeku a povedzte mu: Učiteľ odkazuje: Môj čas je blízko, u teba budem jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka.“

19 Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili veľkonočného baránka. 20 Keď sa zvečerilo, zasadol s Dvanástimi za stôl. 21 A keď jedli, povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ 22 Veľmi osmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: „Som to ja, Pane?“

23 On odpovedal: „Kto so mnou namáča ruku v mise, ten ma zradí. 24 Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ 25 Aj jeho zradca Judáš sa opýtal: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedal mu: „Sám si to povedal.“

Matúš 26, 14−25 14

Koľkokrát zradíme Boha? Koľkokrát nevystúpime na jeho obranu? Koľkokrát za života ho zaprieme? Z lenivosti? Zo strachu? Z neznalosti? Z hlúposti? Áno, z hlúposti, lebo keby sme si uvedomili, aká odmena nás čaká, nerobili by sme to. Naopak, snažili by sme sa Boha vyznať v každej chvíli.

Radovať sa z predstavy, že sme jeho dielami, že ho môžeme pochopiť a cítiť v každú chvíľu svojho krátkeho života. My však často niečo podobné nedokážeme. Sme slabí. A Boh to vie.

On vie, akých nás stvoril. Pozná nás. Vidí nám do srdca. Aj do najtajnejších myšlienok. Preto sa nemusíme báť. Máme nádej, že sme hodní jeho lásky. A to so všetkými svojimi chybami.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)