Lukáš 18, 9-14

9Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.

11Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. 12Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.«

13Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do prs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« 14Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Lukáš 18, 9-14

Povyšovanie môže byť vo všetkom. Aj v tom, ako sami seba chápeme. Ako sa vidíme, či rozumieme tomu, že človek je slabý. Je nádoba hriechu. Hreší myšlienkami, slovami, skutkami, zanedbávaním dobrého a to vedome, či nevedome.

Sú však ľudia, ktorí si myslia, že oni nehrešia. A možno práve oni hrešia najviac. Byť pokorným je módnym trendom v spoločnosti. Ľudia sa radi prezentujú ako pokorní. V skutočnosti v srdci môžu túto predstieranú pokoru chápať inak. Môžu ju vnímať ako svoju prednosť.

Množstvo svätcov odmietalo pripustiť, že oni by mali byť svätými. Naopak, všetkých okolo seba presviedčali, že sú veľkými hriešnikmi. Uvedomovali si slabosť a nízkosť človeka. A to boli svätci! Ľudia, cez ktorých Boh neskôr po ich smrti konal zázraky.

Takže ak my svätcami nie sme a nie sme schopní zázrakov – neudelil nám túto milosť Boh, nemáme si myslieť, že sme niečo viac od iných. Možno sme totiž horšími aj od tých, ktorých považujeme za zlých už na prvý pohľad. Tento fakt nám dáva nádej uveriť, že môžeme byť všetci raz spasení. A je teda pre nás dôležité, aby sme si to v živote uvedomili.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)