Ján 4, 5−15. 19b−26. 39a. 40−42
5A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. 6Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. 7Tu prišla po vodu istá Samaritánka.
Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ 8Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. 9Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.
10Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ 11Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? 12Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“
13Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. 14Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ 15Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať! 19bPane, vidím, že si prorok. 20Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“
21Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. 22Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. 23Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. 24Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“
25Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ 26Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ 39aMnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy 40Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni.
41A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. 42A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Ján 4, 5−15. 19b−26. 39a. 40−42
Uveriť pre slovo je ťažké. Mnohí sa musia osobne presvedčiť. Nestačí im svedectvo iného. Tak ako dieťa musí byť popálené ohňom, aby sa ho bálo, tak iní čakajú, až sa im zjaví Boh, aby v neho uverili. A tak dlho čakajú, až premárnia celý svoj život.
Boh sa nám totiž zjavuje v každú chvíľu nášho života. My ho nevidíme. Nechceme ho vidieť. Zjavuje sa nám v láske. Všetko okolo nás dýcha láskou. Každý predmet, každá skala, každá bytosť. My sme však málo citliví. Nevidíme túto lásku. Nechápeme ju. Nerozumieme jej.
Viera je láska. Láska je viera. Cítime ju v srdci. Často jej nerozumieme rozumom, ale cítime ju. Možno ju skôr pochopia tí, z ktorých sa svet vysmieva. Tí, ktorými pohŕda. Oni ju totiž vidia v každom dobrom skutku, aký sa im dostane.
Preto sú síce neuznávaní, odstrkovaní ako kedysi Samaritáni a predsa oni skôr prijali slovo Boha, ako tí, ktorí Boha vyznávali a hoci ho videli, neboli schopní ho spoznať.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)