Matúš 5, 20−26

20Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva. 21Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd.

22No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: »Hlupák,« pôjde pred veľradu. A kto mu povie: »Ty bohapustý blázon,« pôjde do pekelného ohňa. 23Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.

25Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. 26Veru, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.

Matúš 5, 20−26

Často neveriaci vstupujú veriacim do svedomia tvrdením, že veriacemu sa ľahšie žije. Vraj veriacemu stačí oľutovať svoje hriechy a je mu odpustené. Môže teda hrešiť odznova. Zatiaľ neveriacemu nemá kto odpustiť a tak sa trápi so svojou vinou.

A tu zrazu sa dozvedáme, že to takto nie je. Priamo v evanjeliu sa hovorí, že nemáme obetovať Bohu, ale odprosiť človeka, ktorému sme ublížili. Teda zmieriť sa s ním. Je to ťažké. Rovnako ako milovať svojho nepriateľa. Možno by sme sa za to mali modliť, aby nám Boh dal silu takto konať, aby sme to dokázali.

Iste, Boh chce, aby sme sa spovedali a vyznali svoje hriechy, aby nám mohol dať svoju milosť odpustenia, a aby sme ju pocítili. Chce však aj to, aby sme potom dokázali žiť vyrovnaní a hriech nás ďalšej neťažil. On nás však ťaží, ak trvá.

Ak už hriech nie je, netrvá, neprebieha a my sa vyspovedáme, je to v poriadku. Ak však ešte stále niekde existuje, mali by sme ho zastaviť. Ukončiť a až potom ísť na spoveď.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)