Lukáš 11, 29−32

29Keď sa schádzali zástupy, začal hovoriť: „Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo. 30Lebo ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov, tak bude aj Syn človeka pre toto pokolenie.

31Kráľovná z juhu vystúpi na súde proti mužom tohto pokolenia a odsúdi ich; lebo ona z končín zeme prišla počúvať Šalamúnovu múdrosť – a tu je niekto väčší ako Šalamún. 32Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho; lebo oni sa kajali na Jonášovo kázanie – a tu je predsa niekto väčší ako Jonáš.

Lukáš 11, 29−32

Ľudia sú poverčiví. Radi prikladajú význam hlúpostiam, že im prebehne zviera cez cestu, alebo si niekto kýchne. Zamerajú sa na také znamenia a sami si privodia niečo zlé, akoby si to privolali.

Poverčivosť nectí kresťanov. Všakovaké povery a čary sú nič proti živému Bohu. Tomu Bohu, ktorý zostupuje na každej omši do chleba a vína. Do našej obety. Čo je najhoršie na poverčivosti je fakt, že všakovakým znameniam veríme. Našu vieru dávame ľahkomyseľne.

Preto by sme mali premýšľať. Naozaj človeka ovplyvňujú javy okolo neho? Naozaj stačí škrtnúť zápalkou a hodiť ju do pohára vody, aby sa nám lepšie darilo? Pritom stačí tak málo. Upokojiť sa. Pomodliť sa.

Zložiť s dôverou svojou starosť na Boha. A on nám pomôže. Po svojom. Často tak, že tomu v danej chvíli ani nerozumieme. Nechápeme. Sme len ľudia. A ako takí hľadáme útechu. V modlitbe ju nájdeme vždy.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)