Matúš 6, 7−15

7 Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 8 Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.

9 Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, 10 príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. 11 Chlieb náš každodenný daj nám dnes. 12 A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

13 A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. 14 Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15 Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.

Matúš 6, 7−15

Odpúšťanie je neustála téma ľudí, čo všetko sa do toho zmestí? Čo možno odpustiť a čo nie? Odpustiť možno všetko – hovorí jedna strana mince. Druhá hovorí, že odpustiť môžeme len to, čo nás až tak nebolí.

Čo si môže človek vybrať? Isté je, že odpustiť sa nedá bez lásky. Ak človek nemiluje druhého človeka, svojho blížneho, ťažko mu odpustí. Je to nemožné. Musí milovať svojho blížneho, aj keby ho nepoznal a predsa by mu odpustil.

To sú súvislosti odpustenia. Boh je láska. Bezvýhradná. Teda dokáže odpustiť všetko. Ľudia by len chceli byť ako tento ideál, ale predsa úplne všetko odpustiť nedokážu. Nemajú v sebe toľko lásky.

Tu sme však postavení do iného svetla, že ako my odpustíme blížnym, tak Boh odpustí nám. A to je už priamo výzva, aj návod, ako sa máme správať, ak chceme po smrti dosiahnuť nebo.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)