Marek 5, 21−43
21Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. 22Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus, a len čo ho zazrel, padol mu k nohám 23a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“
24Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho. 25Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. 26Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. 27Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. 28Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“
29A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená. 30Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ 31Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: »Kto sa ma dotkol?«“ 32Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila.
33Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. 34A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“ 35Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“
36Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ 37A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi. 38Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. 39Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“
40Oni ho vysmiali. Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, 41chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ 42A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. 43On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.
Marek 5, 21−43
Talitha kum! – dievča, hovorím ti, vstaň! – sú slová Spasiteľa. My ich môžeme len s úctou opakovať. Keby sme mali silnú vieru ako žena, čo bola dvanásť rokov chorá, aj nás by jeho slová uzdravili. Aj dnes. Viera je to najcennejšie, čo ľudia majú.
A ani o tom nevedia. Netušia, že by sa mali o vieru usilovať. Môže sa to vidieť nezmyselné, ako možno usilovať o vieru? Základ je chcieť. Chcem je silný pán. Pritom musím vedieť, čo chcem. Ak chcem vieru – modlím sa za ňu. Môžem ju dostať z milosti.
Nie za skutky nadeľuje Pán. On rozdáva z milosti. Máme o túto milosť poprosiť. Dávame aj my niekomu, ak nás o to nežiada? Čokoľvek. Niekedy áno, dáme z milosti aj bez prosby. Ak nás požiadajú, dáme skôr a s radosťou. Tak je to aj s nami a s Bohom. Ak ho nebudeme o nič žiadať, čo nám môže, to nám dá sám.
Nemáme sa hanbiť poprosiť. Matka Božia má takisto možnosť veľa pre nás vyprosiť. Ak sa na ňu však neobrátime, ako nám pomôže? Ježiš v zjavení svätej Faustíne Kowalskej povedal, že má mnoho milostí, ale o ne ľudia nežiadajú. Nebuďme maloverní. Žiadajme ako chorá žena, ako Jairus, ktorému zomrela dcéra. Kým žijeme, môžeme tak vždy urobiť.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)