Marek 3, 1-6

1Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. 2A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. 3Tu povedal človeku s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!“ 4A tamtých sa opýtal: „Slobodno robiť v sobotu dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“

Ale oni mlčali. 5S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človeku: „Vystri ruku!“ On ju vystrel a ruka mu ozdravela. 6Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.

Marek 3, 1-6

Ľútosťou nám môže zamrieť srdce, ak zistíme, že naše dobro druhým slúži na pohoršenie. Z obyčajnej závisti preto, lebo oni nie sú schopní podobného dobra, dokážu nevinného odsúdiť. Ak to urobili Spasiteľovi, nečudo, že aj nám sa to môže ľahko stať. A nepomôže, ak sme aj spravodliví.

Musíme si kalich vypiť do dna horkosti. Prečo ak chceme iným dobre, sa nám odplácajú zlým? Naozaj platí cynické príslovie, že za dobré nikdy dobré nečakaj? Možno dokážeme slová o hneve za to, že konáme dobro lepšie pochopiť, ak si uvedomíme, či my sami sme sa vždy zachovali čestne.

Či sme tiež nepozerali na priateľov, či neznámych ako na podozrivých len preto, ak urobili nejaké osobné alebo verejne prospešné dobro? Možno sme tiež vtedy v duchu pochybovali, či naozaj urobili niečo prospešné. Možno sme zvažovali, s akým úmyslom konali? Možno sme hľadali u iných vlastnú zištnosť.

Pochybovali sme o dobrote ich srdca. Nečudujme sa teda, ak niekto pochybuje o našom dobre. Vysmieva sa nám, prípadne nás nenávidí len preto, že sme dokázali urobiť niečo mimoriadne pozitívne. Boli už aj takí ľudia pred nami, ktorí konali dobro celý život a napriek tomu ich prenasledovali. A mnohokrát oveľa zúrivejšie, odpornejšie, bolestnejšie, než nás.

Preto si ani my nezúfajme, aj keď sa to ľahko povie. V ľudskej povahe je zakódované vlastné bolestínstvo. Schopnosť ľutovať sa. Bedákať nad osudom, ktorý vôbec nemusí byť taký príšerný, ako sa o tom snažíme presvedčiť okolie. Skutočne trpí zrejme len ten, ktorý nebedáka. Dokáže žiť s bolesťou. Neobťažuje ňou svoje okolie. Znáša ju nie trpiteľsky, ale hrdinne.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)