Marek 2, 23−28

23V istú sobotu kráčal cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. 24Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“

25On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? 26Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“

27I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. 28A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Marek 2, 23−28

Aké sú naše možnosti? Čo môžeme sami od seba dosiahnuť? Vieme sa ohodnotiť? Vieme, nakoľko si stačíme len my sami? Ak budeme k sebe úprimní, rýchlo pochopíme, že spoliehať sa len sami na seba nám v ničom nepomôže.

Človek je kolektívny tvor, aj keby sa ocitol sám na púšti, kde by okrem neho nik široko ďaleko nebol. Sme celkom závislí od rozhodnutí iných. Prečo si myslíme, že teda nezávisíme od rozhodnutí najvyššej entity?

Boha dokážeme prehliadať niekedy viac, než ľudí, o ktorých si myslíme, že sme od nich závislí. To nie je výčitka. S Bohom môžeme byť v každej možnej aj nemožnej chvíli, lenže my s ním nie sme. Môžeme sa modliť aj na ťažkej skúške v škole, či na nemocničnom lôžku, alebo v náruči milovanej bytosti. Nerobíme tak, čím sa sami ochudobňujeme.

Máme veci, o akých sa našim predkom ani nesnívalo. Máme možnosti, aké zatiaľ nik v dejinách ľudstva nedokázal ani predpovedať. A predsa neovládame svoj osud tak, aby sa nám nemohlo stať, čo nedokážeme vôbec predvídať.

Teda stále sme odkázaní na vyššiu spravodlivosť, než si dokážeme uvedomiť. Iste, dostávame obrovské množstvo informácií, v ktorých sa viac strácame, než sa dokážeme orientovať, ak nepočúvame naše srdcia.

Nič nie je horšie, ako neriadiť sa srdcom. V srdci je chrám viery a v srdci zistíme, čo je správne, než by náš rozum hovoril niečo iné. Máme teda každý dar v možnosti uvedomiť si, čo je najdôležitejšie. Modlime sa, aby sme sa tak vedeli aj rozhodnúť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)