Marek 2, 1−12
1O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, 2a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo.
3Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. 4A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. 5Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“
6Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: 7„Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“
8Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? 9Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: »Odpúšťajú sa ti hriechy«, alebo povedať: »Vstaň, vezmi si lôžko a choď!«?
10Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: 11„Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ 12A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“
Marek 2, 1−12
Ľudia vidia zázrak a predsa mu neveria. Čo je tým zázrakom? Každý deň, kedy otvoria oči. Nemuselo sa tak ráno stať. Veď koľkým sa to nepodarilo? Koľkí už dnes ráno oči neotvorili, hoci ešte včera boli plní života?
Ako je možné, že nám sa to podarilo? A prečo my sme práve tí, ktorým sa to podarilo? Žiadne skutky nás neospravedlnia. Môžeme sa snažiť vyjednávať, môžeme ponúkať úplatky, jednoducho vždy sa stane to, čo sa má stať a nie to, čo by sme chceli my.
Šťastní môžeme byť vtedy, ak sa naučíme, že to, čo sa stalo, je naším šťastím, aj keby to bolo ktovieaké nešťastie. Môže sa vám stať, že vám ukradnú auto. Nuž možno keby vám ho neukradli, prišli by ste aj o život. A vy viete, že je to tak a aj tak sa neviete upokojiť.
Veď áno, ublížil vám niekto cudzí. Určite spokojný nebudete. Môžete však zmeniť uhol pohľadu, môžete v zlom vidieť aj dobré. Zlo samé o sebe neexistuje. Je to len absencia dobra.
Často sa nám stáva, že sme svedkami zázrakov. Chvíľu sme užasnutí a potom si povieme, že to nie je možné a o zázrak nešlo. Neveríme ani vlastným očiam. Časom zabudneme a stáváme sa maľovernými.
Ako je to možné? Povedať, že je to tajomstvo, je málo. Viera je dar, nie je to samozrejmosť. Dar, ktorý dostáváme zadarmo. Ostáva na nás, či ho chceme a ak áno, mali by sme vedieť oň poprosiť, ale aj poďakovať. Čo je správne, cítime v srdci.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)