Marek 1, 29−39

29Len čo vyšli zo synagógy, vošiel s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. 30Šimonova testiná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. 31Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.

32Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. 33A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. 34I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali.

35Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. 36Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. 37Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ 38On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ 39A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.

Marek 1, 29−39

Často nevieme blízkym pomôcť. Chceli by sme im povedať, že obrátiť sa na správnu cestu je ľahké. Kľaknúť si a modliť sa je ľahké. Ak aj o tom hovoríme, naši blízki to nechápu. Nevidia v tom hodnotu, akú vidíme my.

Prečo im nemôžeme otvoriť oči, ak sa o to aj snažíme? Niektoré veci nám nie sú dané. Aj to vieme. Snažíme sa konať nie vo vlastnom mene, ale v mene Ježiša Krista, v mene najväčšej autority, ani to nepomáha.

Okrem toho, že budeme pre iných ľuďmi, ktorí sa im budú snažiť pomáhať, je tu vyššia moc, ktorá mala toľko milostí nad našou úbohosťou, že nám pomohla otvoriť oči. My môžeme byť predĺženou rukou vyššej moci a môžeme sa snažiť pomáhať otvárať oči iným, ale nesmieme si myslieť, že sa nám to musí podariť.

Toto rozhodnutie výsledku nie je v našej moci. Dve krídla nám pomáhajú lietať nad starosťami sveta. Sú nimi úprimnosť a čistota. Ak si ich udržíme, vydržíme každú skúšku a upokojíme každé rozbúrené srdce. A pokoj je to, čo potrebujeme priniesť svetu v každej chvíli.

Môžeme sa o to snažiť a nemusí sa nám dielo dariť. Cesta sa nám ukáže, ak o ňu poprosíme najvyššieho. Ľudia často prosia za iných, len nie za seba. Ak nevieš za seba prosiť, prečo si myslíš, že za iných ťa vyslyšia?

Umenie prosiť za seba je totiž o pokore, že sa vieš ponížiť, uznať vlastné pochybenia a najmä pochybovať o svojich skutkoch, či si nimi neublížil a či sa nimi neúmerne nevystatuješ. Lebo ak áno, tam je aj tvoja odmena, nech by si urobil čokoľvek dobré.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)