Marek 1, 14−20

14Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. 15Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

16Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. 17Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ 18Oni hneď zanechali siete a išli za ním.

19Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – 20a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.

Marek 1, 14−20

Ľudia si zakladajú na rôznych veciach. Myslia si, že ak niečo fungovalo u iných, bude aj v ich živote rovnako fungovať. Teda, že dôležité je vzdelanie, alebo majetok, prípadne zdravie. Čo je dôležité? Ak je Boh na prvom mieste – je všetko na svojom mieste.

Nech sa to zdá akokoľvek ťažké, ak dokážeme pochopiť, že máme na svojej strane toho, kto nás vidí v každej chvíli a vidí nás inak ako človek, vidí nám do srdca, nemáme sa báť. A ľudia sa boja, nech zažijú čokoľvek a nech sú na svete akokoľvek dlho.

Prečo si napriek vedomosti, či láske neveria? Chýba im to najdôležitejšie – láska a s ňou najmä viera. Niet väčšieho šťastia ako je získať Božie požehnanie. Ľudia nám môžu priať. Môžu byť k nám milí. Môžu nás milovať, zahŕňať obdivom, uznávať, podriaďovať sa nám, či nám lichotiť. Aj tak to nebudeme považovať za nič, ak nám nepožehná Boh.

Ak nám Boh neudelí milosť tým, že nás zahrnie láskou. Kto je zaslepený hmotou a myslí si, že tá je šťastím, poblúdil a nevie o tom. Ťažké je na smrteľnej posteli byť dobrým, snažiť sa oľutovať. Prečo? Lebo taký človek ani nevie, že niečo ľutovať má.

Je zaslepený až do konca. Je to úbožiak. O čo veselší je pohľad na človeka, ktorý je pripravený kedykoľvek povedať zbohom. Zamávať naposledy a odchádzať s radosťou v srdci.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)