Matúš 3, 13−17

13Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. 14Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“

15Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval.

16Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. 17A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Matúš 3, 13−17

Múdry myslí na koniec. Na situáciu, ktorá uzavrie všetky kapitoly a zráta, čo sme rozdali a čo sme už nestihli. Môžeme vôbec všetko stihnúť, aby sme boli spokojní?

Znakom duše človeka je jej nestálosť a nepokoj. Nepokoj k nám niekedy príde bez zjavnej príčiny. Sme skúšaní, či obstojíme v ohni, v ktorom horia aj plevy. Všetko sa nám môže stať.

Rozumom nedokážeme postihnúť alternatívy, ktoré nastanú. A v taký čas máme istotu, v ktorej si nemusíme zúfať. Vo filozofii už na to dávno prišli, že človeku stačí pevný bod vo vesmíre a pohne aj zemeguľou. Nám sa ten bod ponúka. Dokážeme to pochopiť?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)