Lukáš 5, 12−16

12Keď bol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“

13On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. 14A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: „Choď,“ povedal, „ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“

15No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb. 16On sa však utiahol na púšť a modlil sa.

Lukáš 5, 12−16

Čo je človeku nemožné, Boh zvládne hravo. Vieme sa pozrieť na svoj život, ako na dôkaz Božej existencie? Často, aj keď sme schopní na verejnosti hádzať sa na kolená, si pri aj ľahkých ťažkostiach zúfame a klesáme vo viere.

Vravíme si, my sme predsa tí lepší, nás by mal mať Boh rád. Potom príde trápenie a my sa utápame v žiaľnych predstavách, veď sme boli dobrí a takto zle sa nám povodilo? Vysvetľovať netreba, každý cíti, kde je pravda. Svetlo nás priťahuje. Umožňuje nám rásť, aj keď nie sme rastliny.

Keby sme však boli rastliny, mali by sme pevné korene. Keďže tie pevné nemáme, aj naše poznanie je často prelietavé. Boh to chápe, vie, že veriť v neho nám spôsobuje niekedy priam nadľudskú námahu, hoci je to úplne prosté a prirodzené.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)