Marek 6, 45−52

45A hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. 46Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. 47A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi.

48Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. 49Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; 50všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril:

„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 51Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, 52lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.

Marek 6, 45−52

Koľkokrát sme v živote mali otupené srdce a mysleli sme si, že máme pravdu, kým sa nakoniec ukázalo, že sme sa mýlili? A to ešte bolo šťastie, ak sme na to prišli, že sa mýlime, lebo sú aj horšie situácie.

Najmä vtedy, ak na svoj omyl prídeme až po rokoch, lebo v nami vykonštruovanom príbehu sme, samozrejme, my sami vlastní hrdinovia a myslíme si naivne, že vieme všetko lepšie ako iní.

Svedomie má teda ten, kto dokáže najprv v sebe priznať si omyl. A ak to urobí aj verejne, nuž ukáže vlastnú veľkosť, ba vyzná tým aj svoju vieru. Veď vieme, že nie sme neomylní a ak sa dokážeme verejne priznať k chybe, potom isto veríme v odpustenie.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)