Ján 1, 43-51

43Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!“ 44Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. 45Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“

46Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!“ 47Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ 48Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“

Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ 49Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“

50Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ 51Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“

Ján 1, 43-51

Každý človek má radosť, ak nájde, čo hľadá. Poteší sa. Našiel to, po čom túžil. Už nemusí viac hľadať. Nemusí sa namáhať. Bodaj by každý človek našiel vieru a Krista ako cieľ, aby pochopil, že už nemá čo iné hľadať a to je najviac, čo môže v živote získať.

Mnohí bohatí ľudia hromadia majetky a majú pocit, že musia využiť danú chvíľu, keď im ide karta. Chápu to dokonca ako svoju povinnosť. Nikomu však nerastú stromy do neba. Do neba sa nejde zhŕňaním majetku.

Do neba sa ide nájdením neba už na Zemi. Ak už na Zemi nebo nenájdeme, ťažko sa nám bude hľadať po smrti. Vidieť a uveriť sú dve veci. Je mnoho ľudí, ktorí videli a aj tak neuverili.

Mali zatvrdené srdcia. Nedokázali ich otvoriť láske. Mysleli si, že to tak má byť a oni sú tí vyvolení, čo majú zhŕňať bohatstvo hmotnej podstaty. Na dušu zabudli. Za tých sa treba modliť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)