Ján 1, 19-28

19A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, 20on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ 21„Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“

„Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ 22Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ 23Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi,« ako povedal prorok Izaiáš.“

24Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. 25A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok?“ 26Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. 27On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ 28To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

Ján 1, 19-28

My nie sme Boh. Sme však súčasťou Kristovho Božieho tela. On je s Otcom jedno vo Svätej Trojici. Mnohí ani veriaci si neuvedomujú, že Kristus je súčasťou Božej Trojice. Je teda kontinuálna bytosť, ktorá tu bola aj pred svojím narodením.

Možno dokážeme v spoločnosti iných priznať, že sme kresťania. Nevieme však často nielen iným, ale aj sebe vysvetliť, čo to znamená – že môžeme v mene Krista, v mene živého Boha prosiť Otca na nebesiach o všetko, čo potrebujeme.

Niekedy nevieme ani to, čo naozaj potrebujeme. Môžeme prosiť. A nie je to nič zahanbujúce. Je to dôležité. Boh vidí do nášho srdca a teda vie, že prosíme čisto a úprimne. A našou prosbou ho vyznávame.

Prosíme v Jeho mene a nie v našom mene, lebo my nie sme Boh. Sme súčasťou Kristovho tela. Prosme o všetko, to môžeme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)