Lukáš 2, 16-21

16Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. 17Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. 18A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.

19Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. 20Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.

21Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.

Lukáš 2, 16-21

Každé ráno, keď sa zobudíme, máme nádej. Nádej na stretnutie Krista. Nádej, že máme ešte čas oľutovať svoje hriechy. Máme ešte čas poďakovať naším blízkym za lásku a máme ešte čas rozdávať dobro.

To všetko máme, keď ráno otvoríme oči. Sme bohatí. Často o tom nevieme. Nie sme ani chorí, netrápi nás hlad a bieda. Aj tak sa však trápime. Tvárime sa, že nám krivdia. My sme o tom dokonca presvedčení.

Sťažujeme sa svojím blízkym, ale aj neznámym na nespravodlivosť sveta. To všetko sa nám môže také zdať. Dokonca si môžeme byť aj istí, že my sme tí chudáci. A predsa to vôbec nemusí byť pravda. Mnoho ľudí by bolo šťastných, keby malo naše problémy.

Mnohí ľudia nemôžu vstať z postele. Nemajú na to, aby sa mohli postarať o svojich trpiacich blízkych. Nemajú dosť síl, peňazí, prípadne už nemajú čas. Možno nemajú čas ani na to, aby oľutovali svoje hriechy. My ten čas ešte máme. Preto sme bohatí. Ešte máme nádej, že dosiahneme nebo.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)