Lukáš 2, 22−40
22Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, 23ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,„ 24a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
25V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. 26Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.
27Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, 28vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:
29 „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, 30 lebo moje oči uvideli tvoju spásu, 31 ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: 32 svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“
33Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. 34Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35- a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
36Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, 37potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.
38Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. 39A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. 40Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Lukáš 2, 22−40
Všetko utrpenie, ktoré človek prežíva, zvládol aj Spasiteľ, ba ešte aj vo väčšej miere. Prevzal ho na seba. Za nás niesol kríž. Za nás sa obetoval. Za nás dal svoje telo a krv na mučidlá.
Máme teda nádej. Nádej potvrdenú jeho životom, že aj my sa môžeme dostať do neba a naše viny môžu byť odpustené. Môžeme to túžobne chcieť. Môžeme sa kajať a budeme vyslyšaní.
Ľudia len výnimočne vidia jeden druhému do srdca. Možno rodičia poznajúci svoje deti od malička, vedia čítať v ich srdciach. Boh však vidí do každého srdca. Vie v nás čítať a preto sa môžeme radovať z jeho prítomnosti v nás.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)