Matúš 21, 28−32

28„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: »Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!« 29Ale on odpovedal: »Nechce sa mi.«

No potom to oľutoval a išiel. 30Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: »Idem, pane!« Ale nešiel. 31Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. 32Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.

Matúš 21, 28−32

Často sme svedkami zázraku. Vidíme, ako rastieme. Cítime, ako sa mení naše srdce, naša duša. A aj tak nie sme ochotní tento zázrak prijať. Uveriť mu. Podriadiť sa mu. Byť si ním istí.

Jednoducho neveríme vlastným zmyslom. Neveríme vlastnému poznaniu. Na druhej strane, niekedy naopak, až príliš veríme len vlastnému úsudku. Je náš úsudok však vždy pravdivý?

Vieme, že sa mýlime. Ak nie často, tak aspoň raz za čas. Ak existujú omyly v našom pozeraní na svet, prečo si myslíme, že tak nie je vo všetkom? Mali by sme pochybovať, len o láske pochybovať nemusíme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)