Matúš 11, 16−19

16Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: 17 »Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.« 18Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: »Je posadnutý zlým duchom.«

19Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: »Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!« No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.“

Matúš 11, 16−19

Ľudia si myslia, že poznajú jeden druhého. A práve preto, že iných súdia podľa seba, vidia u iných často vlastné nedostatky. Ak by sme sa pozreli na seba očami iného, možno by sme boli prekvapení.

Navyše, iste by sme vlastné nedostatky vedeli účinne ospravedlniť, vysvetliť, možno obhájiť. Nerobíme tak však u iných. U tých vidíme len to zlé. Ľudia nie sú len dobrí, majú aj horšie vlastnosti.

Láska je vtedy, ak ich aj tak dokážeme milovať. Ak ich vieme prijať aj s tým horším, čo so sebou nesú. Najsmutnejšie je, ak človeka už nemá kto milovať. Aj tak sa však ešte vždy niekto nájde, čo je isté.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)