Matúš 18, 12−14

12Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? 13A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám:

Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. 14Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.

Matúš 18, 12−14

Čo je Božské? Milovať každého v každú chvíľu života. Môžeme byť my sami božskí? Ak sme schopní takej lásky? A sme jej schopní? Veď sme na Božiu podobu stvorení. Takže sa v nás odráža. Vieme o tom?

Vieme o tom, že sme láska? A my sami sme jej zdrojom, nositeľom, obdivovateľom, užívateľom? Nie, často len pasívne čakáme, od koho by sme ju tak mohli z ničoho nič získať.

Lebo každý je na lásku odkázaný. Každému chýba a nikto jej nemá dosť. Nepotrebujeme nič viac k životu, ako práve lásku. A ak žijeme, nič viac nám nechýba. Ktovie, kedy to pochopíme?

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)