Matúš 7, 21. 24−27

21Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.

24A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale.

26A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. 27Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“

Matúš 7, 21. 24−27

Každý z nás dobre vie, že niečo si myslieť a niečo hovoriť, je veľký rozdiel. Rovnaký rozdiel je aj vtedy, ak niečo hovoríme a niečo urobíme. Možno tie rozdiely nie sú vždy také isté. Možno sú niekedy väčšie a inokedy menšie.

Iste, ideál by bol, keby sme dokázali udržať jednotu myslenia, hovorenia a konania. Aj keď sa to nezdá, je to niekedy veľmi ťažké. A to aj v jednoduchých prípadoch. Naše predstavy sa od skutočnosti môžu až veľmi líšiť.

Môže to byť v našej malej schopnosti rozoznávať realitu, alebo aj v tom, že si sami seba veľmi idealizujeme. Existuje jedna istota, ktorá trvá nezávisle od nás a preto sa jej držme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)