Lukáš 10, 21−24

21V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.

22Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“

23Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. 24Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“

Lukáš 10, 21−24

Človek ako hádam jediný z tvorov na zemi dokáže pozerať na druhého jedinca svojho druhu z vrchu. Naparovať sa a myslieť si, aký je on múdry. Aký je neprekonateľný. Aký je krásny a šikovný.

Pritom sa v živote môžeme neraz presvedčiť, že s ničím sa nemusíme chváliť. Nemusíme sa nad nikoho vyvyšovať. Nemusíme pred nikým strúhať grimasy a tváriť sa dôležito.

Všetci ľudia máme rovnaké problémy. Máme podobné trápenia. Máme ten istý spôsob prežívania. A každý človek ocení v akomkoľvek vzťahu len to jediné, akú lásku od druhého získa a akú rozdá.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)