Lukáš 21, 20−28

20Keď uvidíte, že vojsko obkľučuje Jeruzalem, vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. 21Vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr. Tí však, čo budú v meste, nech z neho odídu, a tí, čo budú na vidieku, nech doň nevchádzajú, 22lebo to budú dni pomsty, aby sa splnilo všetko, čo je napísané.

23Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Lebo bude veľké súženie na zemi a hnev proti tomuto ľudu. 24Budú padať ostrím meča, odvedú ich do zajatia medzi všetky národy a po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov.

25Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. 26Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť.

27Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. 28Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“

Lukáš 21, 20−28

Často sa ľudia obávajú nových udalostí. Boja sa ich viac, ako čohokoľvek iného. Pritom keby mali vieru, vedeli by, že nové veci nás môžu rovnako obohatiť, ako nás môžu aj zbedačiť.

Vo väčšine sú však ľudia k zmenám skeptickí. Preto sa im aj tak ťažko mení, ak ide o ich vnútro. Jednoducho sme zvyknutí fungovať v nejakých mantineloch a neradi vidíme, ak sa naše hranice menia.

Lenže všetko sa časom mení. Aj preto by sme mali byť bdelí. Mali by sme si uvedomovať nielen našu silu, ale aj slabosť. Aby sme v slabosti dokázali ukázať vlastnú silu. Tá nie je vo svaloch a v peniazoch, ale v dobrote srdca.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)